Temnota ma obklopuje.
Nevidím ľudí, domy ba ani stromy, ktoré by som mal očakávať. Stromy určíte vyschli. Domy popadali a Ľudia utiekli. Zo sebou si zobrali všetko. Jediná vec v tomto svete som ja.
Stále kráčam aj keď nevidno kam. Stále snívam o krase, ktorú by som chcel vidieť.

Márne ...

Nemôžem niečo urobiť? Alebo sa mám trápiť v prázdnote? Nádej ma už opustila. Asi som urobil niečo zlé, že si zaslúžim takýto trest...

Áno ... nevidím nič, lebo vo svete v ktorom bývam nejestvuje svetlo naplňujúce zrak okolitou krásou.

Otvor oči, pozri sa znova... počul som odrazu nádherný anjelský hlas. Pokoj dal mojej duši. Vychutnávajúc každý tón z ozveny som nemohol odpovedať aj napriek šťastiu, lebo vo svete v ktorom bývam nie je slov.

"Počuješ ma? Myslím si že áno, cítim tvoju odpoveď. Veríš v svet okolo? Veríš očiam, ktoré vidia iba tmu a ústam bez slov?" prehovoril anjel.
Ja verím v teba. Pomyslel som si.

Škoda len, že bývam vo svete, v ktorom neje viery.

"Viem že ľudia veci brali, alebo zničili keď utekali z tohto sveta. Ale to ešte neznamená že zobrali všetko. Mňa tu nechali tiež, zabudli na mňa ... uväznili ... " povedal po chvíľke anjel.

Viem ..., lebo žijem vo svete, v ktorom nie je ani slobody.

Odrazu som začal bežať. Oči hľadali aj najmenšiu stopu v temnote. Stopu po spriaznenej duši, čakajúcu na oslobodenie. Môžem žiť vo svete v ktorom nie je svetla, slov, viery, slobody. Pokiaľ žijem, žije so mnou aj nádej.

Myšlienka my ako zázračný kľuč otvorila oči.

Temnota zmizla, ostal len trblietavý modrý vír tvoriaci iba svetlo z okolia. V ňom bol anjel, ktorí vo mňa veril. Kľačala tam celkom tichunko. Bol som tak blízko až som sa mohol dotknúť víru. Keby to nevyzeralo tak nebezpečne.
Pomaly my podávala ruku. Láskavým pohľadom dodávala odvahu.
Úsmevom na tvári som jej podal ruku a pritom povedal.: " Oslobodím ťa anjel môj."

Všetko zhaslo.

Vo svete v ktorom bývam nie je svetlo, slov, viery ani slobody. Jediná existujúca vec som tu ja ... a anjel ...

To stačí na žiarivú budúcnosť.